Lucia Šicková je spoluzakladateľkou herného štúdia Pixel Federation, kde v súčasnosti pôsobí na pozícií Chief Learning Officer. Zároveň stojí v čele iniciatívy za lepšie vzdelávanie Edufactory. Vo svete úspešných firiem s globálnym dosahom sa bežne stretávate s ľuďmi, ktorí venujú sto percent svojho času práci. Ak sa však takýto človek stíha naplno venovať niekoľkým charitatívnym projektom a zároveň rodine, nezostáva nič iné než povedať „klobúk dole”.
Sídlo Pixel Federation sme navštívili v jedno utorňajšie ráno a už na prvý pohľad je jasné, že sme vstúpili do modernej tech firmy. Vďaka vzdušnému priestoru a množstvu príjemných oddychových zón sú kancelárie miestom, kde by chcel pracovať každý.
Ako sa čas nášho veľmi príjemného rozhovoru kráti, neostáva nám nič iné len sa spýtať na vaše plány do budúcnosti?
„Naším cieľom je posunúť produkty a firmu na novú úroveň. Rozhliadame sa po seniornejších talentoch doma aj v zahraničí, aby sme si výzvy nastavili trochu vyššie. Čo sa týka Edufactory, najviac energie momentálne venujem Butterfly Effect-u a boli by sme radi, keby zmenil rozmýšľanie o digitálnom vzdelávaní. Je to vzdelávacia platforma, kde sa úspešné digitálne firmy delia o svoje know-how s mladými ľuďmi. Na pracovnom trhu totiž potrebujeme ľudí s technickými zručnosťami, ale aj biznis duchom, ktorí sú schopní medzi sebou spolupracovať. Táto akadémia je dôkazom, že komerčné firmy môžu spolupracovať medzi sebou a aj so školami a meniť stereotypy v našej krajine. V súčasnosti sa snažíme zahrnúť do projektu aj zahraničné univerzity. Čo sa týka rodiny, deti stále rastú a zmeny nastávajú zo dňa na deň, takže ťažko povedať, čo nás čaká zajtra (smiech).”
Príležitosť vyspovedať ľudí, ktorí stoja za úspechom svetových rozmerov neprichádza každý deň. Keď si na nás vo svojom nabitom kalendári našla čas spoluzakladateľka známeho herného štúdia Pixel Federation Lucia Šicková, nevedeli sme sa dočkať. Porozprávali sme sa nielen o biznise či voľnom čase, ale venovali sme sa aj téme vzdelávania, ktorá je Lucii – ako Chief Learning Officerovi – v súčasnosti najbližšia. Aký je jej recept na úspech?
Všetko je to o tom, mať v tíme tých správnych ľudí a veľa energie.Keď sa na vaše začiatky pozeráte spätne, spravili by ste niečo inak? „Či by som to urobila inak, je ťažké vyhodnotiť. Ak by sme si aj teraz povedali, že sme niečo urobili zle, tak to neznamená, že opačný postup by dopadol dobre. Určite bolo zopár vecí, ktoré sme spravili správne ako, napríklad, vyrovnanie individuálnych zručností. Vďaka tomu sme vedeli pokryť hneď od začiatku veľa oblastí od dizajnu cez programovanie, technickú vedomosť až po stratégiu. Každý z nás bol silný v niečom inom a vďaka tomu sme vedeli projekt tlačiť z viacerých strán. Všetko je to o tom, mať v tíme tých správnych ľudí a veľa energie. O mne ľudia vravia, že som večný nadšenec a keď sa pre niečo nadchnem, nepustím to z rúk.“
Snažíme sa preto zmeniť u ľudí pohľad na možnosti, ktoré majú. Naším pracovným heslom je sloboda a zodpovednosť.Na dverách máte napísanú pozíciu Chief Learning Officer, čo si pod tým môžeme predstaviť? „Starostlivosť o ľudí a ich vzdelávanie. Táto téma je pre mňa nosná a v rámci firmy sa ju snažíme pretaviť do rôznych procesov. Vybudovali sme vnútornú akadémiu, nastavili sme systém kariérneho rastu cez vzdelávanie a celkovo sa snažíme meniť mindset našich ľudí. Z nášho vzdelávacieho systému vychádzame prednastavení, strácame zvedavosť, chuť učiť sa, sme ubití kategorizáciou a štandardizáciou, ktorou nás tento systém „zošrotuje“. Snažíme sa preto zmeniť u ľudí pohľad na možnosti, ktoré majú. Naším pracovným heslom je sloboda a zodpovednosť. Dávame veľa priestoru rôznym akciám a aktivitám a čakáme, že sa k nim ľudia postavia zodpovedne a energia sa bude vracať aj naším smerom. Tejto téme sa venujem aj mimo firmy prostredníctvom CSR (pozn.: Corporate Social Responsibility) aktivít. Samozrejme, že je za tým skrytý aj biznis zámer, nakoľko sme jediné herné štúdio v okolí. Potenciál talentu je ale obmedzený, pretože zlyháva vzdelávací systém, a to nielen u nás. Po celom svete je postavený na zastaraných modeloch, ktoré sú v súčasnosti nefunkčné. Aj preto podporujeme malé paralelné systémy, ktoré testujú nové možnosti. Ak sa osvedčia, môžu sa postupne stať súčasťou vzdelávacieho systému. Zároveň sa snažíme podporovať rôzne školy a aktivity, ktoré sme vytvorili spolu so Sygicom, HubHub-om a organizáciou Leaf.“
Učiteľ by mal byť študentovi mentorom a nie vševediacou autoritou, pretože tou už je dnes málokto.Aké najväčšie problémy vidíte v súčasnom školstve a jeho príprave ľudí do reálneho moderného sveta? „Systém ich učí vedomosti a pritom by ich mal učiť to, ako s vedomosťami narábať. Mal by ich učiť, že vedomosti sú dostupné z rôznych zdrojov a že si treba dôveryhodnosť týchto zdrojov aj overovať. Len tak dokážu získané informácie aplikovať do reálnej praxe. Učiteľ by mal byť študentovi mentorom a nie vševediacou autoritou, pretože tou už je dnes málokto. Ak sa to aj stane, tak nepôsobí vo vzdelávacom systéme. Učiteľ by mal meniť primárne nastavenie, aby pre študentov bolo učenie radosťou a dokázali sa adaptovať. To sú zručnosti, ktoré my ako zamestnávateľ považujeme za veľmi dôležité a pri rýchlosti akou sa svet mení aj za absolútne nevyhnutné.“
Herný priemysel je podobne komplikovaný ako ten filmový.Stretávate sa s problémom pri nábore ľudí? „Začala by som s mäkkými zručnosťami. Veľmi málo ľudí, ktorí k nám prichádzajú poznajú samých seba. Nemajú jasnú predstavu o tom, v čom sú dobrí a v čom zase zlyhávajú. Nazvime to sebahodnotenie. Druhá vec je tímová práca. Len málo ľudí má skúsenosť s tým, že odlišnosť názorov nie je problémom a, že aj iný názor môže byť správny. Chýba schopnosť spolupracovať s inými oblasťami. Ďalšou témou je manažovanie konfliktov, komunikácie či dávanie spätnej väzby – to všetko sú zručností, ktoré chýbajú. Čo sa týka tzv. hard skills či „tvrdých“ zručností, existuje len málo systémových riešení, ktoré pokrývajú herný vývoj. Na školách existuje pár predmetov, ktoré sa tejto téme čiastočne venujú, ale samostatný odbor herného vývoja neexistuje. Prichádzajú k nám študenti, ktorí vedia niečo naprogramovať, ale nerozumejú ostatným „craftom”. Herný priemysel je podobne komplikovaný ako ten filmový. Skladá sa nielen z IT odvetvia, ale aj z umelcov, game dizajnérov, čo sú vlastne systémoví architekti. Tieto funkcie si musia navzájom rozumieť aj v širšom meradle. Nie je to len o chápaní jednotlivých funkcií, ale aj to, že porozumiete produktu ako takému. Prichádza k nám veľa mladých ľudí po škole a my ich musíme všetko toto učiť od základov.“
Spravila by som z učiteľov mentorov, ktorí študentom otvárajú oči, namiesto prísneho sledovania, známkovania a rozdávania penalizácií.Ak by ste mohli mávnutím čarovného prútika zmeniť školstvo, čo by ste spravili ako prvé? „Musíme si ako krajina povedať, že vzdelanie je pre nás prioritou. Pokiaľ nám všetci ľudia budú odchádzať do zahraničia, nebudeme ako krajina vedieť naplniť náš potenciál. Ja som pozitivista, verím, že sa tá zmena dá vykonať, len na to treba správnych ľudí. Možno práve niekto, kto prejde našimi aktivitami bude práve ten, kto tú zmenu dotiahne do konca. Treba začať od učiteľov, ktorí majú extrémne zodpovednú úlohu. Ich dopad na budúce generácie je enormný. Formujú ich osobnosti a často si to vôbec neuvedomujú. Oni ich pripravujú na život. Študenti sú stratení v každodenných úlohách, curriculách, povinných predmetoch a známkach a pritom sa stráca podstata, ktorú tvoria jednoduché otázky: „Kto je tento človek? Čo ho robí šťastným? Aké sú jeho zručnosti?“ Len tak dokážete zistiť, čím môže byť konkrétny človek pre pracovný trh prínosom. Spravila by som z učiteľov mentorov, ktorí študentom otvárajú oči, namiesto prísneho sledovania, známkovania a rozdávania penalizácií.“
Využívajte všetky príležitosti, ktoré sa vám naskytnú mimo školy a dnes ich skutočne nie je málo.A čo by ste poradili práve tým mladým, ktorí chcú vami spomínané zručnosti nabrať? „Využívajte všetky príležitosti, ktoré sa vám naskytnú mimo školy a dnes ich skutočne nie je málo. Pri nábore nás zaujíma práve to, čo daný človek skúšal urobiť práve nad rámec školy. Ako sa pokúšal aplikovať svoje vedomosti. Pozeráme sa na jeho portfólio, nie na dosiahnutý titul.“
Najdôležitejšia je angažovanosť rodiča, ktorý musí vedieť, čo jeho dieťa zaujíma a aké problémy rieši.Keď spomínate malé deti, ako si myslíte, že by mal vyzerať prístup detí k technológiám? Majú mať k nim prístup už od malička?
„Jednoduchý spôsob riešenia tohto problému neexistuje. Každé dieťa je iné, rovnako ako jeho rodič. Práve on musí vyhodnotiť všetky možnosti. Osobne nie som zástancom úplného zákazu. Doma máme nastavený tzv. digitálny čas, ktorý flexibilne upravujeme podľa toho ako sú deti unavené a ako stíhajú veci do školy. Najdôležitejšia je angažovanosť rodiča, ktorý musí vedieť, čo jeho dieťa zaujíma a aké problémy rieši. Pretože čím väčšia je vedomostná priepasť medzi rodičom a dieťaťom, tým menšie je vzájomné porozumenie. Snažím sa deti viesť k zdravému vzťahu k technológiám. Učím ich obsah aj vytvárať, nielen konzumovať. Už v mladom veku vedia používať štandardné aplikácie ako PowerPoint či Word. Dôležité je, aby sa deti technológií nebáli.“
